Stratené mesto – trek za indiánmi Tayrona

Tajomné Stratené mesto (španielsky Ciudad Perdida) je ukryté v džungli pohoria Sierra Nevada na severe Kolumbie. Je dostupné iba pešo, a to niekoľkodňovým trekom cez džungľu. Tento trek popri osadách indiánskych kmeňov, ktorí dodnes žijú v tejto oblasti bol nepochybne jedným z highlightov nášho dvojmesačného tripu po Kolumbii.

Trek začíname v malej horskej dedinke Mamey. Signál zmizol už asi pred hodinou, mám pocit, že sme na konci sveta a ďalej v džungli už nič nemôže byť. Ako veľmi som sa mýlila. Práve tu začína život niekoľko storočí starých kmeňov, ktoré obývajú tieto hory.

Za 4 dni prejdeme približne 50 kilometrov, spať budeme v jednoduchých kempoch, kúpať sa v horských riekach a vodopádoch. Bude to zážitok. Naši guides Luis a Angel z kmeňa Wiwa nám vysvetľujú základné info a vyrážame za dobrodružstvom. V skupinke máme Francúzov, Kanaďanku a párik Paísas (obyvatelia Medellínu). Celkom príjemné zloženie a ideálna možnosť oprášiť španielčinu.

Kmene Tayrona

Stratené mesto v minulosti obývali indiáni Tayrona, no neskôr zmizlo keď do Kolumbie prišli Španieli a vyhnali kmene hlbšie do hôr. Zabudnuté bolo stovky rokov, až kým ho v sedemdesiatych rokoch náhodne objavili lovci pokladov. Ciudad Perdida je dodnes považované za posvätné a miestne kmene tu vykonávajú rôzne rituály.

Sierra Nevada je dnes akási indiánska rezervácia, žijú tu 4 domorodé kmene – potomkovia kmeňa Tayrona. Indiáni Kogi, Wiwa, Arhuacos a Cancuamo sú úplne nezávislé, každý má svojho náčelníka (zvaný Mamo), dokonca aj svoj vlastný jazyk. Španielčina slúži len ako druhý jazyk na dorozumievanie medzi kmeňmi a s okolitým svetom. 

Tayrona veria, že práve oni sú starší bratia všetkých ostatných ľudí a Sierra Nevada je akýsi stred vesmíru. Nepoznajú číslovky, takže nevedia koľko majú rokov a sú veľmi plachí. Všetci majú dlhé vlasy, takže chlapcov a dievčatá rozoznať len podľa pletenej tašky, ktorú nosia chlapci prehodenú cez plece.

Cesta je cieľ

Highlightom celého treku je mesto Ciudad Perdida, no okolitá príroda je nádherná. Trek vedie cez tropický dažďový prales, popri divokých riekach a vodopádoch, cez domorodé indiánske dedinky. Pohorie Sierra Nevada de Santa Marta je najvyššie pobrežné pohorie na svete, ktoré od pobrežia Karibiku stúpa až do výšky takmer 6000 metrov. Cestou zastavujeme v indiánskych osadách, dozvedáme sa zaujímavosti o ich zvykoch, pozorujeme ich pri ich každodennných aktivitách. Je to úplne iný svet – mimo civilizácie.

Poporo

Koka je pre miestne kmene posvätná rastlina, sami si ju pestujú a využívajú na rôzne rituály. Každý dospievajúci chlapec dostáva poporo, ktoré nosí stále so sebou. Čo to poporo vlastne je? Je to nádoba vyrobená z tekvice, do ktorej nasype prášok zo spálených mušlí a za pomoci špeciálnej paličky sa aplikuje do úst a žuje sa spolu s listami koky. Túto zmes prášku, listov a slín potom rovnakou paličkou natierajú z vonkajšej strany nádoby, čím sa zbavujú zlých myšlienok a ukladajú ich na poporo. Zmes na popore stvrdne a z malej nádoby sa tak časom stane obrovská guča. Poporo je znak dospelosti a pre mužov je to niečo ako občiansky preukaz.

Dažďový prales

Hneď prvý deň sme dažďový prales zažili na vlastnej koži, a to doslova. Krásne slnečné počasie sa behom chvíľky zmenilo a začalo pršať. Vďaka Bohu za jednorázové pršiplášte, ktoré sme pred odchodom narýchlo zohnali na trhu. Hlinené chodníky sa zmenili na hory klzkého blata, takže posledný úsek do kempu sme dali šmykom (niektorí po zadkoch hah). Tí, ktorí si zobrali náhradnú obuv to vyhrali. My ostatní sme druhý deň pokračovali trek v premočených topánkach. No v momente keď sa zopakoval scenár z prvého dňa a obloha sa zatiahla akoby prišiel koniec sveta nám to už bolo jedno. Pri dnešnej búrke tá včerajšia ani nestojí za reč. Z oblohy sa doslova lialo a my sme to mali ešte dve aj pol hodiny do kempu. No nič, pršiplášte šup na seba a ideme. Najskôr nám to bolo vtipné, no keď sa chodníky premenili na potoky a z oblohy sa stále liala voda rozmýšľala som, aký vodný stĺpec môžu mať tie trojerurové pršiplášte čo chránia všetky naše veci aj techniku.

Stratené mesto

Indiáni Tayrona sú neoddedliteľnou súčasťou kolumbijskej histórie a Stratené mesto je pre nich najposvätnejšie miesto. Práve preto je zobrazené na 50-tisícovej bankovke spolu s náčelníkom kmeňa Kogi.

Vstávame ešte za tmy. Začíname deň 3 – kávička, raňajky, medzitým sa džungľa prebúdza do nového dňa, okolo nás lietajú kolibríky. Vyrážame ďalej, čaká nás highlight nášho treku. Približne za hodinu by sme mali byť v Stratenom meste no posledný úsek je náročný. Do Strateného mesta vedie 1000 strmých kamenných schodov zarastených machom. 

Náš guide Angel nás prevádza krátkym rituálom s použitím listov koky. Všetky zlé myšlienky nechávame pri vstupe spolu s listami a vchádzame pozitívne naladení. Ahoj Stratené mesto! Energia, ktorá tu vládne sa slovami nedá ani opísať. Toto miesto je neuveriteľné a je takmer nepredstaviteľné, že takto hlboko v džungli sa kedysi ukrývalo tak významné mesto. Ciudad Perdida je dokonca staršie ako Machu Picchu.

Sedíme na najvyššej platforme, užívame si nádherný výhľad. Ostatné skupiny už odišli, je tu ticho a kľud. V noci pod hviezdami to tu musí byť magické. Pred odchodom nám dcéra náčelníka dáva náramok ako vďaku za to, že sme prišli. Je vyrobený z vlákien špeciálnej rastliny, proces výroby sme už videli včera.

Unavení ale šťastní odchádzame, čakajú nás ešte dva dni trekovania naspäť do civilizácie. Ďakujeme Tayrona, bol to jeden z najkrajších cestovateľských zážitkov.